Sme na cestách druhý mesiac a zásoby potravín v karavane sa nám hrozivo míňajú. Podnik tam hore sme predali za cenu tovaru, ktorý v ňom ostal a tak nám vyšlo práve na túto cestu... Ak Boh dá, iste raz rozpoviem náš príbeh – aby som čitateľa dlho nezdržoval teraz postačí ak prezradím, že všetky udalosti našich životov ostali v priestore a čase, ktorý nám už nepatrí... Odišli sme a svet, z ktorého sme vyšli zatvoril za nami dvere...
Urobili sme skok...
Skočili sme a ocitli sme sa medzi stovkami a tisícmi podobných ľudí, putujúcich z miesta na miesto, príležitostne si privyrábajúcich na benzín, naftu, jedlo a poznávanie...
Poznávanie – čoho?
Vie niekto s tejto sorty ľudí, ktorí sa nazývajú traveleri čo vlastne hľadá?
Prácu? Slobodu? Šťastie? Boha? Poznanie? Lásku?
Ako nám ubúdalo peňazí a ako cesta, podobná putovaniu prechádzala z kilometra na kilometer, z hodiny na hodinu, uvedomovali sme si, že to, čo sa nám deje nie je ani tak nachádzanie, ako strácanie... Stále z nás ubúdalo. Tu, medzi inbernarderos, Maročanmi a námezdnými robotníkmi z Litvy, nebolo nám nič platné meno, zásluhy, titul, dokonca ani pas nie...
Na ceste strácate ilúzie - a to máte s Afričanmi aj ľuďmi z bývalého východného bloku spoločné...
No na rozdiel od tých, ktorí sa na ceste za snom o prosperujúcej Európe utopili, alebo ako mnohí z Litvy, čo padli do osídiel mafie, zarábajúcej na ľuskej lopote – máme vlastne veľké šťastie... Vlastníme auto, karavan so zásobami sušenej sóje, ryže a konzervami a práve sme si u Viecha zarobili celých sto euro... A tak si môžeme dovoliť pár dní voľna a začať naše hľadanie odznova...
Možno to bol naozaj nezmysel, ísť si hľadať obživu do Andalúzie, do oblasti jej najjužnejšíeho cípu mysu Cabo de Gata, vzdialeného od pobrežia Afriky len nejakých osemdesiat kilometrov...
Ale čosi nás k tomuto miestu priam neodolateľne priťahovalo...
Malo sa stretnutie, ktoré podľa Eminych snov malo zmeniť naše životy odohrať práve tu, v národnom parku Španielska?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára