Nášmu stavu nepridá, keď zistíme, že suseda, ktorej syna vystrašil náš jazvečík Cebo sa sťažovala Pescaderovi... Ako nazrel náš dobrodinec večer do karavanu, uvidel som v tme blýskať sa jeho očiská a zazdalo sa mi, že je v nich čosi nové a nebezpečné...
V prvé dni, keď sme sedávali na prevrátených prepravkách pri jeho cabras ponúkol sa sám od seba, že nám niečo vybaví, skúsi nám zohnať prácu... Tvrdil, že jeho rodina má veľké známosti a to nielen Gitanos... Pozná vplyvných ľudí, spomína rodinu lekára v Granade, ku ktorému chodí s Mariou a synmi každú zimu lyžovať a doktor s rodinou chodí v lete na oplátku k nemu... Pescadero vonia čistotou a drahým, veľmi jemným parfémom, čierne a lesklé vlasy má vždy starostlivo učesané tak, že priam vidieť stopy po hrebeni... Má rád značkové veci - tenisky adidasky, jogingovú súpravu s troma pásmi... Tvrdí, že jeho deti jedia len značkové syry a salámy... Opýtal sa ma na moje tenisky a keď poviem, čo stáli doma – a to som nepriznal, že som ich kúpil u Vietnamca – pokýval hlavou a zmenil tému.
Keď teraz stál pri karavane, nevidel som mu do tváre, no len tie jeho oči... Bol to len okamih, ale prekvapil ma záblesk čohosi divokého, čohosi z génu rodu Gitanos... Keď som mu povedal, že sme celý deň hľadali prácu, zavrtel hlavou prudšie ako obyčajne.
„Sin papele no... Bez papierov žiadna práca! Teraz tu práca nie je! V Andalúzii žiadna práca!“ povedal a stratil sa v tme.
Visí tu problém so susedkou a našim psíkom, a Pescadero si zrejme až teraz uvedomil záťaž, ktorú si zobral na seba, keď nás prijal do osady. Navyše vysvitlo, že pozemok, na ktorý nás doviedol nepatrí ani tak jemu, ako jeho babičke Abuele...
Tá je už pár dní na návšteve u dcéry a netušíme, ako sa starena zachová, keď sa vráti a objaví rovno pred dverami svojho nízkeho domca karavan s východoeurópskou značkou...
Takže sme naozaj „triste“- dnes je akurát dosť dôvodov na to, aby sme mali na smútok svoj nárok...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára