Santaklaus vytiahne balíček s tabakom a šúľa si cigaretku. Dlhé vlasy má stiahnuté vzadu pod šiltovku. Na sebe má tričko s krátkymi rukávmi, koženú vestu, úzke texasky a ručne vyrobené kožené sandále naboso. Tie sandále ma fascinujú a Emu tiež - je v nich niečo ľahké, príjemné a elegantné a prosté zároveň.
Ukazuje nám čln. Je starý, drevený a je bez motora. Kúpil ho za pár babiek, a je to jeho jediný domov, pardon, ešte má nepojazdné auto, pár kilometrov odtiaľto ukryté na p ú š t i, kde ho nenájde guardia civil. Pozrieme s Emou na seba – slovo „púšť“ nás elektrizuje...
Smeje sa nášmu údivu – áno, takto žije už päť rokov. V lete prespáva v člne a na zimu sa sťahuje do svojho vraku na púšti... Teraz je dobre, hovorí, ale začiatky boli ťažké. Nie, prácu nemá. Nikdy ju tu nemal, žije zo dňa na deň, nemyslí na to čo bude... Pomáha rybárom s ich loďkami, dokáže dokáže urobiť hocičo, rozpráva Santaklaus. Slúžil v Budeswehri. Potom prišli problémy s chrbticou a prepustenie z armády, život na podporách, kríza manželstva, rozvod a potom cesta...
„Poznáš Korán?“ pýta sa ma Santaklaus. Krútim hlavou, že nie, islam nepoznám. „Mám nemecký preklad Koránu, mám ho pri sebe a je to už dlhé roky jediná kniha, čo čítam. Mojim náboženstvom sa stal islam,“ hovorí Santaklaus, muž žijúci na púšti...
„Boh zmenil môj život. Slúžim a učím sa súžiť. Učím sa pokore a stále jej nie je dosť. Svet ničí ľudské ego, túžba po moci a tvrdé drogy... Mal som päťdesiat mariek, kde som sem prišiel,“ usmieva sa, keď mu hovorím na akej cifre sme my... Prižmuruje oči proti popoludňajšiemu slnku - uvedomujem si akú má pravidelnú tvár, jemnú opálenú pokožku ktorá akoby vydávala príjemnú a sotva zachytiteľnú vôňu a neustále mi kohosi pripomína... Je to on? Ako to zistím? A čo sa stane, keď zistím, že je to on? Čo pre nás to „zistenie“ bude znamenať? Má byť naplnením istoty, že sny a fantázia predchádzajú realite?
„A žijem. Stále som nažive a stále mám čo jesť. Som živým dôkazom, že prežiť sa dá. Boh požehnáva tento kraj a tých, ktorí mu slúžia. Neopustí dielo svojich rúk, že?“
„Ľudia sú tu tranquillo. Ale za Franca to tak nebolo. Bola to tu zabudnutá oblasť... Turizmus napomohol tolerancii. A o to ide... Tolerancia medzi ľuďmi i národmi... Nezáleží odkiaľ prichádzaš...“ ukáže dozadu, ponad strechy lasnegraských bielych domcov, smerom k pohoriu, kde sa aj teraz vo výške pohybovali ramená žeriavov. Stavajú stále nové a nové apartmány... Je tu stavebná firma, čo zamestnáva Litovčanov... Robia najťažšiu robotu, opracovávajú kameň...
„Bral by som to,“ poviem a trúfam si. Bral by som hocičo v Las Negras. Usmeje sa...
Keď sa ho opýtam na San Pedro, pozrie smerom na čiernu skalu s čajkami ako bielymi bodkami, usmeje sa a povie, že tam svojho času žil.
„V komúne?“ pýtam sa so zaujatím. Počul som legendy o komúne v San Pedro...
„V akej komúne?“ čuduje sa Santaklaus.
„Je v San Pedro celoročná komúna, či nie?“
„V San Pedro žijú prostí ľudia. Je tam aj pár starých domov... Je tam tá arabská pevnosť- castillio a v lete spústa ľudí z celého sveta. Je tam prameň vody. To však nie je komúna.“
„Môže tam prísť hocikto?
„Ktokoľvek.“
„Môžeme tam ísť aj my?“
Zasmeje sa. Pravdaže tam môžeme ísť, hoci aj dnes. Na chvíľu sa aj obzerá, vraj tu žije týpek s člnom, volá sa Manolo, čo nás za päť euáčov prevezie...
Nie, nie, dnes nie, v karavane sme nechali psíkov. Prečo neprivezieme psíkov so sebou? Jeho čierny pes sa volá Blackie. „Je to k i n g“, hovorí pyšne Santaklaus... Našiel ho na ulici a odvtedy sú stále spolu.
„Je to silný, ale dobrý pes, a má svoju osobnosť“ tvrdí Santaklaus.
„Prečo žiješ tu v Las Negras a nie v San Pedre?“ pýtam sa hlúpo ako novinár. Začína má tá tajuplná zátoka sakramentsky zaujímať... Máme nadobro odísť z civilizácie a žiť naveky „out?“. Neviedol práve k tomuto celý môj život a všetky tie sny šesťdesiatych rokov, časy rockovej revolty a to všetko ostatné?
„Je tu väčší pokoj...“ usmeje sa záhadne „V San Pedre je v lete príliš veľa ľudí... A ľudia sú všelijakí. Zvykli sa tam ukrývať sa všelijaké typy. Mnohí berú drogy a správajú sa nevyspytateľne. Ukrývali sa tam ľudia, ktorých hľadá polícia. Ani San Pedro nie je len raj...“
Rozpráva o policajnej razii, pri ktorej našli v celú zbierku kľúčov od áut...
„Človek, to je to najnepodarenejšie stvorenie na svete.“ hovorí Santaklaus.
„Ty však musíš zájsť do San Pedra,“ dodá vážne, akoby čítal moje myšlienky... „Zájdeš za mojim priateľom, Nemcom. Býva tam najdlhšie zo všetkých. Veselý chlap, je v San Pedre čosi ako správca – volajú ho Burgermeister,“ usmieva sa Santaklaus, „Uvidíš, zoznámim ťa s ním. On ti pomôže nájsť, čo hľadáš...“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára