„Nedovolím, aby mojich priateľov obťažovala polícia!“ vyhŕkne zrazu z Pescadera. „Prečo ste za mnou neprišli už skôr?“ vyhŕklo z neho a mne zrazu akoby padol kameň zo srdca... Obrovský balvan z Cally Higuery ležal na mojom a Eminom srdci... A teraz sa rúti dolu svahom – Pescadero už sedí vo svojej dodávke a chce, aby sme ho s našim autom nasledovali...
A tak prvýkrát v živote šoférujem kľukatými uličkami Taranquilla – sledujú nás desiatky čiernych očí Gitanos a ich detí, ktoré utekajú popri nás, keď spomalím, aby som sa prešiel uličkami, ktoré sú stále užšie, krivoľakejšie a klesajú na miesto, ktoré nazval Pescadero Jama...
„Zavediem vás k ramble – tam je môj rodičovský dom, uvidíte... Dokázal by ste bývať v Jame?“ prezeral si nás skúmavým pohľadom...
„Hocikde, Juan...“ poviem mu celkom úprimne... Nesmierne sa už teším na Jamu a na miesto, kde nás už nebude vyháňať nikto...
Je to celkom dolu – tam pod tou terasou s kaktusmi a odpadkami...
Je to celkom dolu, pri rabmle, vyscnutom riečišti, po ktorom sa poutujú vychrtnúté psy a ufúľané deti Gitanos...
„Tu nepríde žiadna polícia“- zasmeje sa nášmu prvému údivu Pescadero.„Tu budete mať pokoj, ktorý tak hľadáte...“
Vystúpili sme z auta... Počul som bzučanie múch a džavot detí – z neomietnutého domca oproti vyšlo dievča s malými súrodencami a na priedomie so závesom, na ktorom bola hlava koňa si sadol starý Gitano s paličkou a klobúčikom...
Mal som pocit, že všetci pozerajú len a len na nás...
Boli sme konečne na mieste – na mieste, ktoré sa malo na zvyšok tohto pamätného roka dvetisíc tri, len pár mesiacov pred vstupom mojej krajiny do Únie stať našim domovom...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára