Veru, dnes už máme odpor pri pohľade na nekonečné plochy andalúzskej zeme zabalenej do plastu!
„Dnes nás v San Pedre nevidím...“ povie pokojne Ema. Znervóznel som už – môže sa stať, že nám aj táto možnosť navždy unikne... Už sa jedujem... Jej trpezlivosť je neznesiteľná! Viem však, že jej intuícia mi na ceste párkrát zachránila život... Naučil som sa na ňu spoliehať a tak sa za svoju nervozitu a namrzenosť sám pred sebou zahanbím...
Chcem už riešenie, nech by bolo akékoľvek – nech by nás navždy zmietlo z príbehu minulosti... Po malom dohadovaní nakoniec rozhodneme pre Las Negras – tuší azda Ema, že práve tu na nás čaká s t r e t n u t i e?
Skratka vyzerá na mape ako udržiavaná cesta, ale už po pár kilometroch je vám jasné, že cesta je z čias Abuelinej mladosti – vtedy ju brázdili pohoniči s mulicami a so stádami oviec a kôz a veru žiadneho turistu nenapadlo zablúdiť do tejto horúcej a bohom zabudnutej oblasti...
V Albaricocques čo je malá a takmer prehliadnuteľná osada, treba vyjsť na hrboľatú poľnú cestu. Audina má čo robiť, počujem ako naráža ľavý predný tlmič a myslím na priateľa automechanika, ktorý ma doma na výmenu upozorňoval, ale ja som už nemal čas ani peniaze nazvyš...Tak teda radím z trojky na dvojku a otvorím okno - veď naozaj niet kam ponáhľať a táto cesta je jedna z najkrajších, akou som kedy išiel.
Kúsok za Albaricocques míňame posledné inbernarderos.
Cesta sa vinie dlhé kilometre miernym údolím. Po bokoch rastú skupinky pálm a rady olivovníkov, pod ktorými sa zelenajú ostrovčeky čerstvej trávy.
Mlčíme. V hlavách nám doznievajú naše starosti a zároveň vieme, že opúšťame svet fóliovníkov, impresáriov, svet finiek, nákladných áut, svet dneška plný zhonu a boja o prežitie. Tu sa Ríša Draka nenápadne končí... Sem sme mierili tisícky kilometrov...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára