Ručička, čo ukazuje stav v nádrži sa žalostne blíži k nule.
Opäť sme v uličkách medzi fóliovníkmi, ktoré svojou lacnou účelovosťou, obohnané plotom s ostnatým drôtom vzbudzujú dojem pracovných lágrov.
Oproti nám, sa zo šera cesty ako duch vynorí robotník z farmy. Je ufúľaný od zelených listov tomate a od celodennej driny. Vlečie sa ako bez duše.
Kúsok ďalej, tam kde sa cesta stáča v pravom uhle pomedzi „plastiká“, vidíme iného morra. Prechádza sa v župane, s čiapkou na hlave a so slúchadlami walkmana na ušiach... Pendluje hore - dolu v uzučkom priestore medzi priesvitnou stenou inbernardera a ostnatým drôtom, ktorý ho delí od cesty... Tak pre toto sem idú! Kvôli tomu hynú na mori, keď prchajú pred pohraničnými hliadkami. Toto je ich /a náš/ veľký sen o prosperujúcej Európe...
A odrazu pochopím: nielen krása Antilúzie je v nás samotných – ale je tam aj ten Arab... Som ním a on je mnou...To teraz ja sám kráčam ufúľaný a s walkmanom na ušiach pozdĺž fólivníka za plotom! Cestujeme opačným smerom. A tu sa stretáme – oni, potomkovia hrdých arabských vládcov, dediči ríše Maurov za ostnatými drôtmi inbernarder... Pár krokov tam, pár krokov späť... Maročan s walkmanom, aj ten ufúľaný na ceste mali väčšie šťastie ako my – majú prácu...
Mlčíme.
Potom už len klesanie, radím neutrál a už som si istý, že audina nás nenechala v štichu.
Keď sa priblížime ku karavanu vidíme za jeho oknom nášho mladšieho psíka Denyho, ako zaspal, hlavičkou opretý o plexisklo. Nebrávame ich so sebou, kvôli potulným psom, ale aj kvôli hľadaniu práce...
Zajtra však máme naše veľkú príležitosť... Máme nádej... A neurčitý pocit, že cieľ ku ktorému putujeme je k nám zasa oveľa bližšie...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára