Najrpv tam pri hrdzavom ukazovateli smeru, zbadáme dvoch psov. Potom sa vynorí Andalúzan v tibetsky vyzerajúcej čiapke. Kráča pomaly s palicou a my ho už poznáme... Zastanem, lebo nám so svojim stádom práve skrížili cestu. Ovce idú jedna za druhou a strážia ich dvaja ozrutní psi. Všimneme si, že sú uviazaní tesne jeden k druhému.
„Ako my dvaja“, pokúsim sa o humor.
Obloha je nádherná a hlboká. Ovečky cengajú plechovými zvoncami a vôbec sa neponáhľajú. Čakáme. Cítime, ako sa v nás čosi mení. Prechádzame do iného času a iného priestoru.
Stádo prejde a Andalúzan nám kývne na pozdrav. Vidíme, ako nenáhlivým krokom podíde k osamelému olivovníku a sadne si do jeho chládku. Ovce sa rozlezú pomedzi kaktusy.
Cesta je stále viac kamenistá a ja radím jedničku. Ideme najpomalšie ako sa dá. Sme celkom sami vo svete bez času a nikto, celkom nikto na svete netuší, kde práve sme.
Sme tu d v a j a. A to je naše šťastie. Šťastie je len byť, existovať v tejto nádhernej a rozprávkovej krajine so ženou, ktorá je s vami za každých okolností a ktorú milujete... Prekročili sme hranicu minulosti a teraz jazdíme pomaly a tesne povedľa skál. Je tam osamelý dom a je odtiaľ výhľad na more. Je tam Mediterán a je stlačený medzi kopce Sierry ako kus ľadu vo vedre.
Opustená stavba storočnej fabriky na ťažbu zlata tam pôsobí chladne a odpudzujúco, ale to sa pri nej len vycikáme a hneď na neutráli zbehnem do centra mestečka Rodalquillar na jeho vydláždené ulice, lemované palmami.
Sú tam asfaltové serpentíny a potom už z diaľky vidíme ž e n s k ú t v á r, obrátenú k horizontu mora, v éterickom opare Antilúzie fialovú a takmer nehmotnú...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára