Chlapca pochovali podľa miestneho zvyku, ešte v deň jeho smrti. V Taranquille sú všetci bližšia, či vzdialenejšia rodina – my sme ho poznali tak, ako nám ho predstavili - pre nás ostal navždy „bratranec“ Primo, vnuk Čača Frasca a syn speváčky flamenga z neomietnutej chalupy bez okien ten, s ktorým sme na Dušičky zabávali v Las Negras a ktorý tancoval svoj posledný tanec s maskou, predstavujúcou smrť ... Smrť – tá bez masky si ho našla ešte v tú noc, v pravotočivej zatáčke pod násypom Viechovej finky – nezvládol riadenie, príčinou bola vraj rýchlosť, s akou viezol svoju partiu z jednej zábavy na druhú...
Zároveň s oplakávaním a smútkom padli do Jamy prvé jesenné hmly.
Čačova žena a Primova stará mama ležala s ťažkými depresiami zo smútku - a už ochorela malá Toni, dcéra Loly a hneď na to začne pokašliavať Joaquim, náš výmyselnícky kamarát...
Vírus, vylieza kdesi od močarísk na ramble a nájde ako prvé deti. Ostanú malátne a po uličkách počuť pokašliavanie... Ani dospelí dlho neodolajú... Rodiny nevychádzajú z domov, ulice sú prázdne a vírus postupne paralyzuje život celej osady...
Pescadero komentuje situáciu v ostatných dedinách: gripe-chrípka sa všade ohlasuje prudkými a veľmi vysokými horúčkami...
V televíznych správach, ktoré môžem sledovať priamo z karavanu /Abuela má svoj Sony postavený priamo na chladničke oproti oknu/, vyjadrujú odborníci obavy z pandémie. Napadnuté je celé Španielsko.
Umierajú najmä starí ľudia a pliaga sa šíri do Európy...
Vlna strachu a neistoty opäť raz zaplaví tento vratký svet...
„Lola! Loláááá!“ kričí teraz Abuela prekvapivo slabým a plačlivým hlasom. Vynorí sa z oparu hmly len v nočnej košeli a s vlasmi rozpustenými na plecia, náhlivo cupitá ulicou...
Matka malej Toni jej vybehne oproti a podoprie ju. Chlácholí ju a vedie naspať do domu.
Z pohľadu na bezmocnú Abuelu je mi nepríjemne: jej hlas je zlomený, v chôdzi čosi bolestné a vratké...
Potom vstane z postele Ema – je už celkom zamračené, jej sa tiež točí hlava a má ťažobu v okolí žalúdka...
Len Tito je optimista a vynesie klietku s kanárikom na priedomie, vraj hádam sa ukáže slnko....
Oznamuje, že všetkých šesť detí, ktoré má z bývalého manželstva je chorých... Choroba ide od domu k domu, a zasiahla aj okolité dediny...
Nakoniec to vzdá aj Tito - zvesí zo steny klietku a zanesie kanárika, ktorý v hmlách odmieta spievať, do domu za chorou Abuelou.
ﯽ
Na druhý deň už nevládzem zapisovať...
Ležím a pozerám okienkom na nemeniaci sa obraz skráteného dňa – šedé mraky nad osadou a céder zmietaný vo vetre a prúdy vody stekajúce po strmej ceste dolu na ramblu...
A dunenie hromov, svit bleskov v pološere a prívaly prúdov vody...
V chorobe nám telo dáva na známosť, že patrí len nám...
A len čo sa nazdáte, že ste za Bránou, telo vás strhne naspať... A vy načisto zabudnete, kde ste to vlastne došli...
Je tu len šero a zabudnutie.
Dvere na Abuelinom domčeku ostávajú zatvorené...
Znova a znova prichádzajú autá a jej príbuzní, nielen z Taranquilla...Všetci majú ustarostené tváre...
Krátko po tom, ako som zaľahol, chorľavie aj Ema...
Tečie z nás pot. Vyplavujeme.
Mám zrejme vysokú horúčku a cítim ako sa počas nej rozplývam v tme.
Neskôr, keď horúčka neustupuje, zažívam čosi ako stav oddelenia - akoby som na svoju situáciu pozeral z výšky...V útržkovitých obrazoch vidím svoj život, stretám ľudí ktorých som opustil, som opäť v zamestnaniach, ktoré som stratil, skúmam projekty čo nevyšli a vidím prečo vyjsť nemohli...
Taranquillo stíchlo a my nevychádzame von...
Pod stropom karavanu defilujú postavy a tváre z môjho životného príbehu... Z temnôt sa formuluje ich spoločná tvár. Stvorená zo stoviek a tisícov podôb... Rozoznávam hlasy ich spoločný tichý, jediný hlas... Ten, ktorý je tu stále so mnou a neopúšťa ma... Je to hlas, ktorý dôverne poznám: hlas na ktorý som po celý svoj život dbal viac, ako na seba...
Aká bezodná je priepasť samoty v ktorej sa zrkadlí náš svet!
Neostáva ti nič, len oddať sa a padať do čierňavy bez strachu.
Dnes znejú hromy ako vojnové detonácie. Cédre sa zmietajú vo vetre a hrozí, že sa zrútia na ploché strechy andalúzskych domov... Blesky ožarujú katastrofickú scénu, v ktorej sa z horného Taranquilla, všetkými cestami dolu valia potoky vody...
Všetko, čo sa nám deje je v nás samotných... Postavy a tváre, udalosti, všetko je súčasťou mňa, ako som aj ja súčasťou ľudí z môjho života... A tento vnútorný svet je jediný, ktorý máme a našou smrťou navždy odchádza do nenávratna...
Poznanie ovocia stromu života a smrti bolí ako samota, drví ako čierna diera, ako smrť, ako čierňava nad Taranquillom. Samota je ako okraj ulomeného zrkadla – ostrá, lebo ostrosť delí... Delí nemilosrdne. Matematicky presne...
Som rozprávač príbehov a vo svojej nekonečnej samote sledujem vývoj situácií, vzťahov a udalostí, pátram ich po motívoch až k ich zrodu z Ticha.
Pozorujem línie a cykly vo svojom živote a chápem, že môj individuálny osud, ale aj osudy všetkých ľudí, ktorých som v živote stretol a ktorí sa zrkadlia vždy na nejaký čas v mojej mysli sú živé príbehy, ktoré tvorí Veľký Rozprávač ukrytý v pozadí celej Hry...
A gigantické cykly kozmu sa zrkadlia v mikrocykloch, ktoré môžeme pozorovať v našom živote a životoch našich blízkych a prerozprávať ich... Kedže je rozprávač bez strachu a túžby, odráža a chápe vzťahy ako zrkadlo a pochopí, že pestrý koberec života je utkaný na základe kľúča, jediného výroku, Slova.
Koľko osudov, toľko výrokov, toľko je ľudí na svete...
Najmenšie častice, menšie ako zrnká piesku na pláži, ovplyvňujú celok... A každá bytosť na Zemi má obrovskú tvorivú moc - imagináciu. Je to neiluzórna, skutočná moc, silnejšia ako sila atómových zbraní...
Skôr ako sa ju naučíme využívať- a my sa ju v budúcnosti využívať naučíme - sme na Ceste povinní nájsť pokoru a podrobiť sa...
„Ešte nie sme celkom čistí, inak by sa na nás nič nezachytilo a neochoreli by sme“- povie so smutným úsmevom Ema - vidím, ako jej na čelo stúpajú kropaje horúčkovitého potu...
Nečakane mi pípne mobilný telefón – je už celé týždne „hluchý“, nikto nám netelefonuje a my netelefonujeme nikomu... Pozriem zablúdenú esemesku a dozviem sa krátke správy z našej tak veľmi vzdialenej país:
...kolóna prezidenta Šustera je účastníkom dopravnej nehody... Pri Pezinku zabili mladíka... Priemerný plat Slováka činí vyše 6000 korún /čo činí asi 200 euro!/, ale sa zvyšuje... 85 tisíc aktivistov vyzýva britskú vládu aby odmietla plánovanú Bushovu návštevu...
...ľudia v Európe umierajú na dôsledky nečakane silného vírusu...
...teroristi sľubujú Španielsku atak obrovských rozmerov, ak vláda nestiahne vojská z Iraku...
V to ráno je kikiríkanie kohúta /Pescadero ho počas dažďov zatvoril dnu/ pokojné a radostné... Ozýva sa znásobené prázdnymi stenami opusteného rodičovského domu... Pochopím, že je piatok a v horúčkach sme ležali niekoľko dní...
Ešte stále za rannej tmy ležím v zadnej časti karavanu a počujem hlasy. Tontijova dcéra Milagros vzrušene džavoce s priateľkou a potom vidím ako obe naskočia do bieleho nákladného Nissanu, na ktorom pre ňu prišiel malý impresário Ramon... Auto cúva na ramblu a Čačo im ukazuje, aby nezapreli do rožného domu a keď sa nakloním viac vidím, že po ceste stále ešte stekajú prúdy vody a céder sa kymáca vo vetre... Tontija nevidno a už po niekoľko rán ho nepočuť odkašliavať to jeho „eh-eh-eh“... Vraj ho odviezli do nemocnice...
Blýska sa, ale nehrmí... Na oblohe je ešte mesiac a má tvar veľmi ostrého „C“.
Keď nakoniec vstanem, obloha je modrá a svet naokolo sviežy a vlhký.
Tito priniesol vitamíny – mandarínky a pomaranče..
Kde sa vzal, tu sa vzal, objaví sa pri karavane bacuľatý Joaquim a blšky mu pri nezbednostiach ožívajú...
Tito ešte pokašliava a dnes ešte za obchodmi nevyrazí – precízne čistí svoju bielučkú dodávku, zaparkovanú pred dverami Abuelinho domca...
„Mejor - lepšie“ opakuje medzi záchvatmi suchého kašľa - je mu lepšie, ale Abuela... Nevie, ako bude s Aubelou... Abuela je vážne chorá, no ja už cítim, ako sa mi do tela vlieva nová energia... Cítim ju radostne ako modré a bezoblačné nebo nad Taranquillom. Odrazu mi je nad slnko jasné, čo som tušil už pred chorobou... To poznanie prichádza vo forme dvoch viet, ktoré sa mi nutkavo vracajú až dokedy si ich v karavane nezapíšem:
NEVRÁTIME SA UŽ DOMOV TAKÍ AKÍ SME ODIŠLI A TEDA NEVIERA V ÚSPECH JE NEVIEROU V DUCHA, KTORÝ NÁS VIEDOL NA CESTE AŽ SEM...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára