streda 20. júla 2011

46. DNES EŠTE NIE...

Nepôjdeme tam,“ povie odrazu Paya.

Kam?“ neverím vlastným ušiam.

Ja dnes nepôjdem do San Pedra,“ zopakuje pokojne. Cítim sa ako keď vám z vidličky odpadne chutné sústo, ktoré si už - už strkáte do úst... Odkedy je tu Santaklaus, akoby oni dvaja vedeli čosi, čo ja netuším...

Prepadne ma nečakaný pocit sebaľútosti...

Azda tu moja láska nechce ostať hladovať s týmto Nemcom? Je triezva, vždy je sakramentsky t r i e z v a... Viem, že o n a dnes do San Pedra nepôjde... Dáva mi voľnú rukou - ona však nepôjde...


To kvôli mne?“ opakuje Manolo, keď mu oznámim, že neideme nikam...

V očiach má striedavý výraz prekvapenia, ľútosti a hnevu.

Nie kvôli tebe, Manolo...“ Neviem mu to vysvetliť a potom ma napadne spásonosná výhovorka – Rakúšania.

Majú el niňo, malé dieťa“, hovorím. „Zober ich, nech nečakajú, veď majú malé dieťa...“ Nepočúva ma a nechce chápať. Krúti hlavou, funí a cítim, ako premáha hnev. Dieťa je malé, nemôžeme ich nechať čakať, vysvetľujem znova, ale Paya ma zastaví.

Nevyhovárajme sa na dieťa,“ zapojí sa odrazu do debaty a nevadí jej, že ma celkom popiera... „Nebolo by to fér...“

Z Manola sa nekontrolovateľne valia španielske nadávky...

Santaklaus nechápe, opiera sa o múrik nábrežia a pozoruje nás. Tak toto musíš dievča zvládnuť sama.

Eme ťažko prichádzajú na um slovíčka, ako vyjadriť Manolovi svoje rozhodnutie.

Nosotros... quieremos...tu...Manolo...- máme ťa radi, Manolo..“ hľadá slovíčka a on len krúti hlavou. Všetci to mlčky sledujeme: Manola plného výbušnej energie a Payu, ako mu hľadí pokojne do očí.

Na nábrežie konečne prichádza Papageno. Ostal bez plecniaka, lebo si ho zabudol v aute a k zmätku situácie pridáva statočne svoj dielik...

Santaklaus nechápe, čo je vo veci a ja chápem len trochu. Papageno si až teraz uvedomil, že s nimi nikam neideme, že ostávame na brehu. Zdá sa, že ho to ani trochu nevzruší - komediálne myká plecami, potriasa všetkým s prehnanou vážnosťou ruky... Ide sa - dobre, neide sa - tiež dobre... Taký je náš Papageno. Všetko je dobré tak, aké to je... Nechal však svoj ruksak v kufri nášho auta - má tam aj lieky pre komúnu a tak sa vraciam na parkovisko...

Ako kráčam pod palmami a z výšky sa nesie prenikavý exotický štebot, uvedomujem si, že kamarátov zo San Pedra práve strácam... Ktovie, či ich kedy opäť získam a či sa do komúny dostanem...

Keď sa vraciam od auta, idem skratkou priamo k prístavisku. Vidím tam čakať tých dvoch Rakúšanov s dieťaťom – zvečeriava sa a oni pozrú na mňa prosebne a neisto a tak ich ubezpečím, že všetko je v poriadku... Zájdem aj s ruksakom naspäť na nábrežie s palmami...

Paya s Manolom sedia na schodisku, čo vedie k pláži a o čomsi diskutujú... Santaklaus stojí povyše a krúti hlavou.

Choďte s nimi do San Pedra, je to príležitosť!“ povie ale ja viem, že je to bolo dnes Payino posledné slovo. Santaklaus pokrčí plecami a kamsi sa bez slova – ako má vo zvyku – vyparí...

Manolo náhle vstane, Vidím, ako sa nakloní, akoby sa mu zatočila hlava - chytí sa Payiných pliec, priblíži k nej tvár a pobozká ju na líce. Potom si podajú ruky a pozerajú si stále do očí. Pozorujeme s Papagenom ten výjav s morskou hladinou v pozadí, ako záverečnú scénu gýčového filmu o láske...

No toto nie je film; Manolove slzy v očiach sú skutočné...

Vamos,“ povie chrapľavo a nahlas Papagenovi: poďme!

Spakruky si utrie oči plné sĺz a nasadí si frajerské čierne okuliare...

Lúčime sa s našimi dnešnými amigos. Papageno ma tuho objíma a nazýva ma prvýkrát krstným menom. Opakuje moje meno a znovu ma objíma.

Pristúpi ku mne Manolo. Podá mi obe ruky a dlho, predlho si ich stískame. Cítim, aké ich má pevné, mozoľnaté a teplé. Do očí mu nevidím, lebo si nasadil tie nemožné okuliare, v ktorých vyzerá ako cvrček.

Odchádzajú k prístavisku. Jeden v gumákoch po pás, v roztrhaných nohaviciach vyvažujúc váhu špinavej bandasky celým telom, druhý v pestrom, papagájovskom oblečení s postavou dieťaťa ktorému omylom prirástla hlava dospelého chlapa; dve smiešno-smutné figúrky na veľkej šachovnici sveta...

Na parkovisku ešte hodnú chvíľu sedíme na predných sedadlách a mlčíme.

Pozeráme na hotelový komplex pred sebou a sme unavení akoby sme makali na tomate.

Nebolo by dobré, keby sme dnes s nimi išli...“ povie po dlhých minútach ticha, najmiernejšie ako vie, Paya...

Mám sa aj pýtať prečo?“ opáčim.

Ak tam mám raz ísť, chcem to s jasnou hlavou....“

Dáš si predtým aj ty pôst?“ Neviem si odpustiť iróniu.

Neodpovedá mi.

Nie je to k l á š t o r...“ skúsim znova - „Sú tam iba zrúcaniny arabskej pevnosti, ako viem... “

Neideme iba do tej zátoky a ty to vieš...“

A čo ak tam, kam ideme nikdy nedôjdeme? Čo ak sa t a k t o nedostaneme

vôbec nikde?“

Nechcem už žiadne ďalšie sklamanie... Možno by nás tam dnes čakalo to najväčších zo všetkých...“

A možno sme len nevyužili šancu...“

Táto cesta je o správnej chvíli, Payo... Je o tom, ako veci cítiš v sebe... A ja cítim, že toto nie je správna chvíľa – to je všetko...“












Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára