V Calle sme sa neohriali dlho – stretli sme sa tu s Alexandrou, Slovenkou, ktorá žila v oblasti nejaký čas a dala nám základné inštrukcie; sama sa práve rozhodovala, či ostať, či odísť viacej na sever, pretože práve končila turistická sezóna a ona ostala bez práce...
Zamrazilo nás – jediná práca, ktorú možno dostať je azda v inbernarderos... Ale aj to možno pri zberoch a rajčiny sú zatiaľ nezrelé... Alexandra nám radila, že bude lepšie vyčkať do času zberov - zatiaľ naberieme sily a odpočinieme si v zátokách Parco Natural...
Ako som už spomínal, niesli sme si so sebou potraviny – zásoby euro sa nám však žalostne stenčili – benzín a poplatky za diaľnice z nás vytiahli takmer tisícku; na návrat nebolo ani pomyslenie a budúcnosť pred nami viac ako neistá... Ale boli sme plní elánu – vedeli sme, že táto cesta nie je obyčajná a že nás na nej postretne čosi podstatné... Čosi, čo potvrdzuje, že sny sa stávajú skutočnosťou – stačí len veriť a veľmi chcieť...
Z Cally Higuerry sme si to namierili po prašných cestách viacej na juh. Idete hrboľatou cestou, na dvojke a spod pneumatík vám vystreľujú kamienky – míňate kaktusové polia a od mora so zátokou Genoveses vás oddeľuje už len lesík paliem...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára