Paco prinesie pescados a dva chleby a podá ich Payi.
„Všetci sme jedna rodina“ hovorí Paco svojim havraním hlasom miesto vysvetlenia....
Pescadero a s dodávkou zacúva povedľa karavanu k dverám svojho rodičovského domu...
„Hola, seňor Carlo, que tal?“ zdraví ma veselo a vraj ako sa mám.
„Hola, seňor, bien, y tu?“ odpovedám mu rovnako veselo a pýtam sa ho to isté...
Chodím po rabmle, akoby som sa sňou už lúčil. Vidím lietadlá štartovať a pristávať v krištáľovom vzduchu v diaľke nad hlavným mestom provincie - aké ľahké je cestovať svetom! Dve a pol hodiny a si v inom svete. Aké ľahké a predsa - je to ako prestup paralelných svetov...
Prítomnosť „tam“ jej paralelná s „tu“ - a predsa – aké rozdielne svety. Aké blízke svety! Stačí si kúpiť - letenku. Stačí?
ﯽPescadero vyloží ryby z dodávky. Aj po celodennom rozvážaní je plný guráže: dnes sa má uskutočniť veľká udalosť – predaj nášho karavanu.
Počká spolu s nami na kupca zo San Isidra... Aj keď sme všetci rodina, predsa len dozrie, aby nás nikto neošmekol...
A na malom priestranstve obklopenom andalúzskymi domcami sa na diváky začínajú zhromažďovať mladí aj starí obyvatelia Taranquilla...Všetci chcú vidieť, ako táto nezvyčajná transakcia a zjednávačka prebehne... A Pescadero je hlavná postava v hre...
Ručička na mojich hodinkách sa blíži k šestnástej... Vnútrajšok karavanu sme medzičasom upratali a prestavali na veľmi útulný bytík...
Spoza rohu k nám príde šesť potulných psov, chvíľu sa tu pomotajú a odídu...
Vtedy sa na ulici objaví statný chlapík v kockovanej košeli, o ktorom tuším že je to náš kupec... Sprevádza ho vážne a nebezpečne pôsobiaci Gitano, ktorý sa s rukami, skríženými na hrudi postaví o pár krokov dozadu a vyčkáva...
Diváci stíchnu a je počuť každé naše slovo – kupec bez vyzvania zamáva nad hlavou technickým preukazom a rýchlymi krokmi k nám podíde a podá mi ho naspäť...
Pescadero, ktorý scénu sleduje od svojho fúrika pokrúti hlavou. Chlap zo San Isidra mi podá ruku, ukloní sa a ráznymi krokmi odchádza – cestou za Abuelin dom ešte povie pár rýchlych viet Pescaderovi a niet ho... Gitano, čo sa tvári ako ochrankár si všetkých prezrie, ukloní sa a tiež sa vyparí...
Ako som si mohol myslieť čosi iné?
Napriek tomu, že som vedel, že náš obchod nevyjde, cítim hlboké sklamanie a dúfam, že to na mne nikto z prizerajúcich sa – nezbadal...
„Tvoja krajina nebyť v Únii a môj rodák mať veľa problémov s vybavovaním papierov“- dodá Pescadero to, čo som vedel aj predtým, a pokračuje v nakladaní fúrika otiepkami slamy...
Diváci sa rozchádzajú a my počujeme už len ich tlmené rozhovory...
Zahliadnem Tontija ako sedí bez pohybu na priedomí a širáčik mu tieni oči...
Pescadero chce /akurát teraz/ vedieť, ako sa povie v mojom rodnom jazyku koza... Poviem mu to ako už stokrát a ako stokrát, aj tentoraz to vyslovuje ako „kuza“.
Viem, ako je Payi a ani na ňu nepozriem...
Potom chce Pescadero vedieť /ako už stokrát/, ako sa povie ovca a potom to zopakuje ako „oca“ a opakuje to znova a znova...
„Kuza, oca, oca, kuza...“ smeje sa Pescadero...
Nakladá slamu na fúrik, potom si zapáli cigaretu, schytí rúčky, zatlačí a pospevujúc „kuza, oca, kuza, kuza“ stráca sa na ramble...
Abuela oneskorene vyjde zo svojho domca, bojí sa, že jej ušlo čosi dôležité a nahlas sa pýta za koľko sme vraj predali...
Zapadajúce slnko pozláti krajinu. Pozláti aj stádo ovečiek a kôz v ohrade pod pätnásť metrovým zrázom terasy s kaktusmi, na ktorej stojí Taranquillo... Rambla s mladou trávou sa kúpe v zlate, keď ja, Paya a Pescadero sedíme na prevrátených debničkách a pozorujme pokojný výjav kŕmenia jeho stáda s novou kozičkou.
„Tranquillo, Carlo, tranquillo“ hovorí bez úvodu Pescadero a mňa zaplaví pocit sebaľútosti... Aké tranquillo v situácii, keď ste zatlačení k múru a nemáte žiadnu šancu?
Tranquillo, tranquillo... Títo ľudia majú na všetko jedinú odpoveď – tranquillo, čo znamená pokojne a v pohode... Znamená zmierenie so všetkým...
Môžete skapať, aj tak je všetko v pohode...
Len čo si to pomyslím, zahanbím sa... Drak hrá s nami hru, ktorej nerozumieme, kým si ju neprežijeme... Máme na výber: môžeme sa v jeho sieti trepať ako chytená ryba, alebo ostať v pokoji...
Ostať v pokoji do posledného dychu na tejto zemi...To je pravé tranquillo...
Zmier a mier za každých okolností... Prijatie a odovzdanie... Základ životného postoja starých Andalúzanov... Najvyššia zručnosť, ktorej sme sa tu za ten čas čo žijeme medzi nimi - mali naučiť...
Ticho k nám pristúpi Filete, majster tranquilla a prisadne si...
„Máš chlieb, amigo?“ opýta sa bez úvodu Pescadero a ticho pofajčieva.
„Mám...“odpovedám krátko.
„Máš dosť chleba, amigo?“ hovorí pokojne, akoby vedel, čo sa vo mne odohráva...
„Mám dosť, Juan...“ Cítim ako vonia drahým a jemným parfumom. Chvíľu mlčíme. Filet si odpáli cigaretu od Payinej. Hlavou kývne na poďakovanie.
„Máš vodu, amigo?“
„Mám, Juan.“
„Aj ryby máš, amigo?“
„Aj ryby, Juan...!
„Hm... BUĎ V POHODE A JEDZ RYBY“ povie Pescadero veľmi pevne, potom sa zohne a uhodí ovečkám...Viem, že ďalšie slová na túto tému by sa rovnali mojej nevďačnosti... Zvieratá chrúmu svoju večeru. Ohnivé slnko sa posunulo ešte nižšie k Almerijskému zálivu.
Filet pozerá prižmúrenými očami dobrodruha na pasúce sa stádo a ešte kdesi ďalej, oveľa ďalej... Ešte nikdy som ho nepočul prehovoriť. Vyžaruje z neho tichá, pokojná a veľmi nebezpečná sila. Ema ma na neho prvýkrát upozornila, keď pohládzal Čačovho koňa... Do pol pása nahý, s havraními vlasmi zviazanými do copu, svalnatý ako divoch v kontakte s hrdým zvieraťom, symbolom Andalúzie, tvorili obraz dokonalej harmónie ...
Pescadero sa celkom zmeneným a bezstarostným tónom rozhovorí o taranquillských vianočných tradíciách.
Najstarší člen rodiny v ten deň krája obrovský chlieb a delí ho. Návštevy chodia po dvoroch a po domoch rodín a susedov... Je sa a pije sa.. Po odchode koledníkov ostáva prázdna komora, smeje sa Pescadero... Na prepravke názorne ukazuje prázdnu chladničku, ktorú vybielia vianoční návštevníci...
A z ničoho nič, mocne zaspieva úryvok flamenga, určeného na Vianoce.
„Všetko je dnes inak“, vzdychne Pescadero, keď dospieva. Teraz, keď prídu vianoční návštevníci, povie im marcha – zmiznite!
Každý dnes oslavuje len sám, hovorí Pescadero. Ale boli časy, keď Navidad slávili všetci spolu, zišla sa u nich aj stovka ľudí... Odrazu sa opýta na čas, musí pre deti, a bez pozdravu, popiskujúc si do kroku, odchádza...
Filete, akoby sa ostýchal, bez slova odíde za Pescaderom.
Staré časy sú preč... A netýka sa to len Vianoc... Staré časy obchodov bez papierov, práce bez centrálnej kontroly a odvádzania, tie časy sú preč...
Už iba starí si pamätajú, ako to bolo...
Ríša Draka šíri svoje panstvo aj na slnkom vyprahnutý, polopúštny juh...
V každom prípade ostaneme tranquillo lebo každý iný postoj je v tejto chvíli nemiestny a hlúpy...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára