Závoj súmraku povieva nad pieskom, keď z nohy na nohu kráčame smerom k lodenici s pestrofarebnými lodičkami odpočívajúcimi na pláži... Na na konci pobrežnej plytčiny sa húpu bójky, čo vyzerajú na diaľku ako klobúčiky z detskej hry... Ani rybári na more dnes nevyplávajú...Väčšina barov i obchodíkov v Las Negras je nadobro pozatváraná... Je čas, keď žiadny turista nenájde dobrý dôvod, prečo by sa mal vybrať práve do týchto odľahlých veterných končín... Ulice mestečka sú prázdne.
Mlčíme.
Stúpame cestou okolo La Palmy smerom k nášmu autu, čo sme ho odstavili na mieste, ktorému sme si zvykli hovoriť „naše“...
Vyťahujem kľúče a chystám sa otvoriť, keď na nás z druhej strany ulice, kúsok povyše miesta, kde parkujeme, zakýva Santaklaus...
Už sme ho dobrý čas nestretli, mysleli sme, že sa už odsťahoval do svojho karavanu v púšti...Teraz nám z druhej strany cesty máva ako chlapec a poskakuje na mieste...
Dnes je v tmavo modrom, má na sebe modré nohavice, modré tielko bez rukávov, opásanú nepremokavú bundu a šiltovku...
Poskakuje ako na trampolíne, pričom dvíha obe ruky do oblúka nad hlavu a znova ich upažuje, aby nás upútal a privolal...
Sálala z neho prekvapivá bezstarostnosť... Strčím kľúčiky naspať do vrecka, pozriem na Emu a vykročíme... Dnes zrejme naša návšteva v Las Negras ešte nekončí...
Prvý omyl: už po pár krokoch mi je jasné, že muž, čo na nás bez prestania kýva nie je Santaklaus... Bolo by to možné, že prišiel Savarševič? Ako nás tu našiel?
Dlhší čas, ešte pred našou chorobou v karavane, som mal neurčitý, no veľmi intenzívny pocit, že ho tu stretnem... Nikoho by som si tu neprial stretnúť viacej, ako tohto Arména!.
Ema je prekvapená rovnako ako ja...Vyzerá to ako zázrak, ale je to tak... Savarševičovu tvár s mohutnou bradou musíte aj v dave na prvý pohľad rozpoznať...
Objavil sa v našej país pred rokmi, keď poriadal cez istú českú agentúru semináre o sibírskych ľudových tradíciách a ich vplyvoch na modernú elektronickú hudbu... Viedol semináre o hrdelenom speve zvanom chómej, šamanskom bubnovaní a kreativite, ktorá je podľa neho ukrytá a drieme v každom z nás...
Ako viem, Armén sa pred rokmi vzdal kariéry moskovského divadelného režiséra, aby odišiel do Al-tajských vrchov hľadať veci medzi nebom a zemou a je jedným z tulákov sveta, čo podriadili svoj život naplneniu vlastného osudu...
Pred rokmi z našich životov odišiel a nevieme kam – nie je isté, či sa ešte niekedy stretneme...
Do očí sa mi tisnú slzy dojatia zo stretnutia, ktoré som tušil ako zmysel a zavŕšenie našej cesty... Stretnutie cez čas a priestor! Vrchol nášho putovania! Takže Savarševič je ten, ktorého sme mali znova nájsť, prebehne mi, ako sa k nemu blížim s roztvoreným náručím...
Objímeme sa ako stratení bratia, a tľapkáme sa chlapsky po chrbátoch...
„Ewerything is possible...“ - povie ten chlap anglicky a potichu...
Pozriem mu do tváre, a na Emu a aj v jej očiach vidím úžas!
Nikdy predtým som muža so žiariacimi svetlomodrými očami, šedivou bradou a tvárou ošľahanou slnkom nevidel... Nevideli sme ho tu a ani nikde inde!
A akoby nebolo nášho údivu dosť, chlap sa začne z nášho šoku z jeho nečakanej a neuveriteľnej premeny nahlas smiať, rehoce sa ako na najlepšom fóre, zadúša sa smiechom až sa pri tom plieska po stehnách...
„A koho ste čakali? Ducha?“ hovorí anglicky a ja si všimnem jeho ošumelé, vyprané a slnkom vybielené tielko, zapotené v podpaží, vrásky šesťdesiatnika a do uší mi bije jeho chrapľavý a energický hlas. Ako nás oboch dokázal takto dobehnúť?
Ako sa mu podarilo v priebehu chvíle, čo sme prešli necelých tridsať metrov od auta s najväčšou presvedčivosťou trikrát zmeniť svoj výzor ?
Kto to vlastne je?
„Poďte, poďte! Čakám na vás celú večnosť... Už som myslel, že nestihnete!“ schytí nás okolo ramien a takmer nás vtisne cez dvere do budovy, ktorú sme si predtým sotva všimli...Vo chvíli ako prekročíme prah vieme, že všetko, čím boli naše životy až do tejto chvíle, skončilo...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára