Čierna skala, ktorá vyzerá z pláže v Las Negras ako hlava ženy z profilu, je zblízka obrovská. Plávame len pár metrov od miesta, kde strmo padá do nehybnej hladiny mora. Jej povrch tvoria bizarné útvary. Sú ako démoni, na fasáde gotickej katedrály, ktorí pri pohybe člna menia svoje grimasy … Skala má stupne ako mayská pyramída. Trus čajok na jej terasách vyzerá ako keď v našej país vietor za jarného dňa zmetie lupienky odkvitajúcich čerešňových kvetov a rozmetá ich po záhrade... Z okrajov prevísajú asfaltovo čierne vlny kameňa, ktorý stuhol pred miliónmi rokov. Keď sa plavíme v jej blízkosti, vyzerá, akoby bola v pohybe ona a nie my; zvuk motora sa odráža od stien, a azda aj začujete vzdialenú ozvenu gigantickej sily, ktorá pred vekmi vyvrhla do mora milióny a milóny ton žeravej hmoty, čo vtedy s ohlušujúcim syčaním klesala do vĺn rozbúreného a speneného mora a vytvorila dôstojný okraj formujúceho sa kontinentu.
Lasnegraská „tvár“ budí zblízka rešpekt. Cítim vibrácie, čosi ako vzrušené očakávanie: ak nezmeníme kurz, dnes celkom určite uzrieme záhadný a neurčitý cieľ nášho putovania, maurskú pevnosť v zátoke San Pedro.
Stane sa to v San Pedre?
Ani nestačím dokončiť myšlienku, keď si uvedomím, že kapitán bez vyzvania práve zmenil kurz. Naša loďka sa obráti o sto osemdesiat stupňov a bez vysvetlenia mierime tam, odkiaľ sme prišli...
Pobrežie s prázdnou plážou a prístaviskom v Las Negras sa rýchle zväčšuje... Je jasné, že sa vraciame; Alibaba pozerá uprene pred seba a na našu začudovanú otázku, čo sa stalo, zrejme nemieni odpovedať... Mlčí a vedie čln na plný plyn do prístavu... Hovoril som už; v tomto svete si naozaj nemožno robiť žiadne plány, ani predstavy... Ako však byť v pohode a nedať najavo že čarodejný svet sa zasa raz rozplýva a to vo chvíli, keď ste sa ho už takmer dotkli oboma rukami?
San Pedro však predsalen máme v tento deň uvidieť...
Návratom ku brehu sa zdržíme len krátko; Alibaba zďaleka kričí na Santaklausa a ten úslužne, takmer v predklone uteká po nábreží k jeho harleyke. Priblížime sa s člnom k plytčine a sledujeme Nemca, ako zoberie z vaku na motorke nepremokavú rybársku bundu a potom ju jedným šmahom hodí z brehu do člna.
Netrvá dlho a sme znova pri čiernej skale; no rybári nám medzitým načisto zmizli z dohľadu...
More je pokojné. Alibaba jednou rukou vedie loďku, druhou šípe mandarínku. Ponúkne ma a tak si zoberiem si od neho pár oranžových mesiačikov. Paya však odmietne.
„Kde bývate?“- pýta sa a my že v Taranquille. Pýta sa ešte raz, akoby dobre nerozumel. Upresníme, že tam máme karavan.
„Ale tam žijú Gitanos...“ namietne Alibaba.
„Žijeme s Gitanos“ potvrdím, že rozumel správne.
Pozrie na Payu a stále ešte neveriacky pokrúti hlavou.
„Poznáš Taranquillo?“ - preruším chvíľu mlčania.
„Si…“- povie Alibaba, „ Si…“
„Gitanos“, - lámem španielčinu. „Gitanos - dobrí ľudia“.
„Si…“- povie Alibaba a pozerá kdesi bokom. Hryzieme svoje kúsky mandarínky a vypľúvame kôstky do mora. Po chvíli mlčania chce vedieť odkiaľ prichádzame - na naše prekvapenie vie o rozdelení bývalej republiky, rozlišuje oba národy, vie o Havlovi a jeho chorobe... Pýta sa na meno nášho prezidenta a mne chvíľu trvá, než si tu, tritisíc päťsto kilometrov za morom, spomeniem...
„To je ale nemecké meno. Nemecké meno a nemecké priezvisko. Vy tam máte prezidenta Nemca ?“ zasmeje sa tým svojim dunivým hlasom...
Pýta sa, čo tu robíme... Zaváham, no potom to vyslovím:
„Hľadáme prácu. Buscandos trabajo. Sme bez práce.“
Tak som to opäť vyklopil – žiadni turisti, ale ľudia bez práce! Ľudia z východnej Európy...
Zhlboka a nefalšovane vzdychne a na zlomok sekundy sa mu tvár skriví ako od bolesti a nachýli sa dopredu… Je možné, že sa ho tak dotýka cudzí problém? Opäť sme v tichu, len motor pravidelne pracuje...
„Ideme do San Pedra?“ - zmením po chvíli tému aby si našu otvorenosť nezamieňal s naliehaním...
„Ideme chytiť niečo na jedenie, para comer“,- povie Alibaba, „Ideme na k a l a m á r e.“ Sedíme oproti sebe, ja na prove, on pri motore a Paya v strede medzi nami. Pohľadom tmavých očí akoby mi čítal najtajnejšie myšlienky a trochu sa na nich bavil. Pravého Andalúzana nemôžete oklamať... Na svete je len energia buena /dobrá energia/ a energia mala /zlá energia/. Ak z vás zacítia ten druhý typ, máte smolu...
Aj Alibaba nás šacuje svojim jemným radarom na energie - sme s ním sami v malom priestore a prostred mora...
„Jedlo je drahé“, - povie a opäť má ten bolestivý výraz. Ale len na chvíľu, potom sa znova usmeje.
„Som smetiar. Šoférujem smetiarske auto. To je moja odbornosť, na to som ja špecialista… Rozumieš akú mám prácu?“- povie len tak, z mosta-doprosta...
Len ťažko ovládam pocit ktorý sa blíži ako vlna... Len ťažko ostávam
tranquillo... Koľkokrát za posledné roky, mesiace a týždne som ho zažil!
Takže takto sa veci majú; žiaden patrón, ani boss, ktorý by nám azda pomohol... Spočiatku sme pri páde našich ilúzií, nech boli akékoľvek, /najčastejšie sa týkali odmietnutia našej práce/, padali do roviny číreho zúfalstva – s tým, ako sme sa týždne a mesiace zoceľovali, dokázali sme vlastný strach celkom slušne ovládať. Tranquillo sa stávalo našim životným štýlom, a to je azda najvyšší dar, čo nám Gitanos odovzdali.
Práve čosi zo mňa odpadlo... Čosi miniatúrne čľuplo na hladinu mora a tíško sa ponorilo, klesalo ku dnu ako posledný zvyšok celoživotných ilúzií...
Nikdy už nič neočakávaj! Nikdy sa už nepokúšaj vyťažiť zo situácie pre seba; nech by si bol odsúdený na smrť vyhladovaním... Toto je skúška a ja som Alibabovi vďačný, že sa predstavil včas a dlho sa nehral na skrývačku... Odchádzajú túžby a chcenie – obnažuje sa číra Skutočnosť.
Viem, že Paya prežíva to isté, čo ja...
„Vyvážam smeti z okolitých dedín… Aj z Taranquilla...“, rozpráva Alibaba a bezstarostne vypľúva kôstky mandarínky do vôd Stredozemného mora...
„Moja práca ma baví.“pozrie na Payu, akoby skúmal jej reakciu. „Okrem toho si privyrábam ako pomocník dopravnej polície. Treba si privyrobiť. Peňazí je stále málo… Poznáte to.“
„Si,“ poviem a zahľadím sa na horizont.
pre pokračovanie klikni dolu na STARŠIE PRÍSPEVKY
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára