Vietor ma zobudí za tmy a keď vykuknem, uvidím siluetu neznámej starej Gitany, ako dvíha ruky proti víchru, akoby chcela na nárazových vlnách vzlietnuť do výšky... Dva cédre pri Lolinom dome sa nebezpečne ohýbajú a starena dolu si ovíja okolo chudého a prihrbeného tela cáry tmavých šiat, rozviatych ako krídla starej vrany...
Kvôli besneniu vetra dnes neidem vykonať svoje ranné záležitosti na ramblu, ale využijem Tontijovu ponuku luxusného a vykachličkovaného servicia...
Miestnosť s toaletou a vaňou sa blýska čistotou a vonia po žene... Milagros tu má svoje vodičky a parfumy a okrem toho na každom výčnelku sošku porcelánovej mačky.
Tontijo hľadá po dome svoje tabletky na upokojenie – užíva ich pravidelne vyše desaťročia, vraj odkedy mu žena umrela...
Začne o našej návšteve impresária Ramona... Je to dobrý človek veľmi dobrý a bohatý, zdôrazňuje ako hľadá tabletky... Na stene visí fotografia jeho ženy a keď vidí, že na ňu pozerám, našpúli pery a bozkáva ju... Potom sa chytí za srdce, a naznačí bolesť a potom znova prehľadá všetky zásuvky...
Hovorí o dvadsať tisícoch a ja viem, že je to hlúposť, karavan má hodnotu tritisíc euro, maximálne... Chcem, aby číslovku napísal. Nemá pero a tak odbehnem do karavanu nejaké pohľadať a keď sa vrátim, dá mi krabičku od liekov, miesto papiera... Podám mu pero, on povie „no se“a tak pochopím, že písať nevie...
Stále opakuje venta mil a ja viem, že venta značí dvadsať a mil tisíc... A za tými slovo čo znie ako „uros“ a ja si to prekladám ako „euros“...
Po zážitkoch z Las Negras nemám chuť na žiadne jednania, no Tontijo je tvrdohlavý ako andalúzska mulica – chytí ma za ruku a vedie hore pomedzi domčeky Taranquilla, k domu Čača Frasca...
Z terasy jeho domčeka vidím strechu nášho karavanu... Som prvýkrát v jeho dome.
Čačo sedí v kuchyni za stolom a víta ma mocným stisnutím ruky. Jeho žena leží v druhej miestnosti – odkedy zahynul pri automobilovom nešťastí jej vnuk Primo – chorľavie... Čačo má o ňu veľký strach.
Žena pozerá na mňa z lôžka veľkými a dobrými očami a pokojnou španielčinou mi objasňuje, áno ide o dvadsať tisíc, v starej mene, v pesetách, ktoré používali za Franca...
Mene hovoria durros... Starena ticho vysvetlí nedorozumenie a zároveň prevedie pesety na eurá. Dvadsaťtisíc pesiet činí šesťsto euro.
Len čo Čačo pochopí sumu, vyskočí a rozkričí sa na Tontija, ktorý ostane sedieť na stoličke priklincovaný ako kôpka nešťastia... Lavína zvonivých slov zaplní celý, predtým tichý dom... Čačo opakuje, že Tontijo je blázon a poklepkáva si po čele až do zaduní... Za takú sumu predať karavan, že sa nehanbí sem s tým prísť, opakuje Čačo a Tontijo nie je schopný obrany...
Príde mi ho odrazu ľúto a chcem odísť...
Čačo pokračuje v prívale výčitiek, Tontijo mlčí rezignovane opretý o paličku a obaja si ani nevšimnú, kedy sa vyparím naspäť do karavanu...
ﻰ
S príchodom slnka do Jamy vietor ustane akoby ho uťal.
Ema mala sen, že sme v podzemí, v akejsi jaskyni . Upútala ju kresba - obraz chlapca, s tvárou ako slnko a s rozviatymi ryšavými vlasmi, ktorá bola namaľovaná na stene tej čudnej jaskyne.
Chceme byť sami a premyslieť si naše veci.
Rozhodneme sa vziať psíkov a vyraziť na pobrežie, hádam do blízkeho Ruescas, aby sme vystačili s benzínom... Cestou sa plánujeme zastaviť v inbernarderos, čo ich je tam neúrekom a urobiť posledný pokus ako svojho Manuela nájsť... Príhodu s Írom ani nespomenieme... Akoby sa nikdy nestala...
Vo výseku dverí sa objaví Čačo Frasco. Prichádza vždy s patričnou dávkou rešpektu a andalúzskej úcty...
„Que tal?“ opýta sa ako sa máme...
„Bien“ odpoviem, že sa máme okej...
A on, že je rád, keď sme na tom dobre... A začne o Tontijovi... Nie je normálny, ak chce aby sme predali karavan za takú nízku cenu... Hovorím, že Tontijo je dobrý a má srdce. Čačo zvýši hlas – on je podľa neho dobrý pre zábavu, ale to čo robí, nie je pre nás žiadna pomoc!
A rozhovorí sa o dcére a svojom zaťovi, ktorý je veľmi bohatý...
Zať a dcéra od nás kúpia karavan, ale nie pod cenu...
Nikomu nemáme nič sľubovať, povie Čačo Frasco. Aj Ramonových šesťsto euro je dosť veľký peniaz a on by nám ho dal, ak by mal, ale náš karavan je hoden viac...
Čačov mocný hlas vytiahne na priedomie Abuelu.
Starena ho rešpektuje... Frasco je brat jej nebohého muža...
Aj keď viem, že Ríša Draka má svoje železné pravidlá vyjadrené v zákone o predaji a kupovaní a nerobím si už veľké ilúzie, oceňujem správanie týchto ľudí k nám, neznámym cudzincom...
Príde Tontijo – tie jeho ubolené očká! Najradšej by sme ho s Emou vyobjímali...
Je mu zle od žalúdka, bol aj hore u doktora... Z ranného výprasku od najlepšieho kamaráta Čača je celý hotový. Sleduje, či sa nehnevám...
Doktor mu povedal že mucho fumar - veľa fajčí a mal by to obmedziť.
On vie, že cigarety škodia, ale odkedy mu umrela žena, je mu smutno a tak fajčí... Tontijo má v očiach slzy, je ako kôpka nešťastia...
Zdôrazňujeme mu, že ho máme stále radi a on prikyvuje – aj on nás má rád...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára