A tak sa rukami hrabem v haraburdí a hádžem to na tragač - kolieska s gumenými pneumatikami sú mäkké a sadajú až na ráfiky. Na vrchu káričky sú dve prepravky z plastu a bude to tak na desať, pätnásť otočov, pokiaľ
takýmto spôsobom rárohy z prívesného vozíka pod cédrom za karavanom prevláčim na ramblu...
Tento film by ma mali vidieť doma!
Vlečiem tragač s mäkkými gumami – hrbím sa nad rukoväťou, čo mi siaha tak po kolená a druhou rukou vyvažujem prepravky, aby sa nevykotili a zároveň tým vyrovnávam dráhu vozíka čo hrkoce po ulici a potom po štrku rambly - a po mne kŕdeľ pokrikujúcich detí Gitanos a všetky tie túlavé psy...
Je však čas zblízka si prezrieť neuveriteľné stavby pod taranquillským zlomom; košiar pre ovce, zbitý z poodtŕhaných dosák,čo pôsobí z diaľky ako detský bunker, ktorý sa môže každú chvíľu zosypať... Výbeh pre kone pozliepaný z rámov postelí, dosák a plechov pospájaných kusmi drôtu všetkých druhov a veľkostí...Vaňa, z ktorej pijú dva Čačove koníky... Zátarasy z vlnitého plechu a rárohy, ako keď chalani za mestom zmajstrujú svoje úkryty zo všetkého, čo im na smetisku príde pod ruky...
Vysypem káričku na miesto, ktoré určil Pescadero a otočím sa s vozíkom naspäť...
Teraz by ma mali vidieť moji bývalí kolegovia z hlavného mesta, ako tlačím káričku a po mne cupitá tucet psov z ramble a kŕdeľ detí Gitanos pod vedením tučného Joaquima.
Je mi však v tejto chvíli veselo a je mi tu n a o z a j dobre.
Život je žalostne krátky pre sebaľútosť! Život je krásny pod andalúzskou oblohou, má cveng kolies tragača na oblých kameňoch vyschnutej ramble a ja sa už viem tešiť z ničoho! Viem už zabudnúť na všetky iluzórne role a obrazy seba samého, ktoré som tak vehementne bránil a stotožňoval sa s nimi v Ríši Draka ako so sebou samým... Teraz som len Payo, čistím bordel po Gitanos a čistím seba a vzduch je priezračný a jagavý a ja ho dýcham plnými pľúcami a nemenil by som život, aký ho žijem, za žiaden iný na svete...
„Limpiado? Upratovanie?“ pýta sa s údivom v očiach Lola, Pescaderova sestra, čo býva v dome na rohu, tam kde cesta z vrchu Taranquilla končí na ramble.
„Limpiado grande, veľké upratovanie,“ poviem veselo a tlačím tragač smerom k nášmu pláciku, tam, kde je prívesný vozík s páchnucim smetím.
Lola sa na moje prekvapenie tvári vážne a ešte párkrát pokrúti neveriacky hlavou... Čosi sa jej nepozdáva a ja mám pocit, že si to dlho neudrží pre seba...
Ema zametá pri karavane a keď zbadá ako tlačím tragač, oprie sa o portviš a usmieva sa.
„Dokonalá očista seba samého, čo?“ víta ma veselo moja láska.
„Som smiešny, čo?“
„Nie. Nie si smiešny...“
„Ľúbiš ma aj tak, že?“
„Vždy ťa budem ľúbiť“
A ja viem, že je to tak. Je to tak, keď som bol Kýmsi a aj teraz, keď som Nikým. Obaja vieme, že práve toto je naša cesta a vedomie o jej správnosti nás ešte viac spája... Čo na tom, že pre svet sme sa nadobro stratili?
Len my dvaja vieme, že pre seba samých sa práve na tejto ceste – nachádzame...
„Okrem toho,“ povie Ema „ukážeme im, že upratané a čisté je to lepšie. A potom to aj sami ocenia...“
Viem, ako čaruje. Čaruje všednými činmi. Paya vie, čo treba spraviť, aby sa sled udalostí vyvíjal dobrým smerom. Paya, na rozdiel odo mňa nikdy n e p r e m ý š ľ a, o spôsobe a k o to spraviť. Jednoducho to spraví.
Vždy začína č i n o m. A to sa od nej učím. Učím sa to počas celej našej cesty a tá už trvá pekných pár rokov.
Krokujem priestor medzi prívesom a múrikom Abuelinej terasy – Paya krúti hlavou, lebo ma už pozná – vie, že sa skrátka nikdy nechcem zbytočne namakať. Premýšľam: ak by som s audinou nacúval popri karavane, mohol by som zapriahnuť vozík so smetím o ťažné zariadenie a potiahnuť ho celý tak ako je a vyklopiť ho priamo na miesto, kde určil Pescadero...
„Niečo sa ti nezdá, Payo?“ opýta sa Paya, ktorá medzitým zametá priestor pred Abueliným domčekom. Starenka dnes nie je doma – zrejme odišla, ako má vo zvyku na návštevu príbuzným.
„Nie... všetko okej.“
„Akoby ti čosi nevoňalo...“ nedá pokoj Paya.
„Manuálna práca, to bolo vždy moje.“
„Milujem ťa.“
„Naozaj?“
„Naozaj.“- pobozká ma.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára