Náš Ír stojí na terase zatvoreného baru Manteca - tam kde je nábrežie s radom pálm...
Vidíme ho v tričku zo včerajška a v modrej šiltovke ako doširoka gestikuluje...
Je so ženou a dvoma týpkami, možno je to Basko a Brazílčan...
Ema nechce aby nás zbadal a tak mi radí, aby som sa tým smerom ani nepozeral...
Také sú posledné kroky našej cesty... Ak sa má zavŕšiť, nech udalosti prídu neovplyvnené našim chcením, túžbami ani strachom... Majú sa vynoriť z Ticha a do Ticha sa navrátiť...
Po chvíli sa Ír zohne, dvihne zo zeme plecniak a hodí si ho na chrbát. Spolu s partiou vykročí a stratí sa nám z dohľadu...
Naše stretnutie nevyšlo a nekoná sa... Osud tak nechcel. A opäť sme raz dokonale sami...
Farebné bójky, podobné hračkárskym klobúčikom už odniesli robotníci mora... A z jari ich prinesú naspäť...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára