„A teraz už môžeme ísť,“ počujem Emu. Stále sedí vedľa mňa.
Prekvapene na ňu pozriem. Ani stopa po predchádzajúcom smútku, len farbička pod jedným okom je trochu rozmazaná.
Snažím sa jej ju zotrieť.
„Kam?“ opýtam sa nahlúplo...
„Do nášho baríku...Ja si dám vino tinto s kolou, a ty?“
Vedel som, že má na mysli bar so stoličkami prostred úzkej uličky Svätého Petra, kam sme občas na svojich návštevách v Las Negras zablúdili...
„Máme na to?“
„Vždy sme na to mali, nepamätáš?
„To áno. My dvaja sme na to vždy mali.“
„A ešte len budeme!“
„Kde berieš sú vieru?“
„Som po tatovi, vieš?“
Takúto ju milujem... Ona to vždy vie zo seba takto nečakane zhodiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára