V čase, keď sme sa trmácali cestami východne od Gibraltaru, vyplavilo more na breh telá sedemdesiatich Afričanov. Nikto už nezistí, ako sa nešťastie stalo...Zrejme unikali pred španielskymi pobrežnými hliadkami v plytkom a preťaženom člne... Boli to napospol úbožiaci, utečenci za prácou, medzi nimi azda pašeráci... V tlači sa pravdu nedozviete a svetové médiá správu ledva rozšíria – v Iraku denne vybuchujú nálože a svet má dosť iných problémov...
V tom čas už Viecho nechcel, aby sme sa u neho viac ukazovali a dostali ho do maléru... Mal prekliaty strach s polície a možno ten strach na nás len hral a chcel sa nás jednoducho zbaviť, lebo sme ešte nemali pracovné povolenie...
Mal tam na robotu litovské ženy a nejakých maročanov.
Otázka, či sme mohli byť viacej ostražití, keď sme sa sem rozhodli vycestovať a menej sa spoliehať na správy o ľahkej možnosti získania papeles už dnes nie je na mieste... Skutočnosť je taká, že trh s prácou sa pre nás v tomto roku uzatvoril. Naša krajina ešte nie je členom Únie, azda o pár mesiacov... Naša skutočnosť je taká, že u Viecha sme skončili, vyšmaril nás a stovka euros nikoho z biedy nevytrhne a my sa musíme podľa toho zariadiť... Je jedno čo si o tom všetkom myslíme – treba ísť ďalej. Aj keď obidvaja v kúte svojich duší vieme, že skutočný dôvod našej cesty nie je práca na farme, z niečoho žiť musíme... Azda nás už niekde čaká náš Manuel... Niekde – ale kde? A nebol Emin sen len ilúziou, ktorej sme zúfalo uverili?
Aha, vy ešte neviete, kto je Manuel...
Hovoríme mu tak odvtedy, čo sme sa zastavili v Cassa Blance, to je malé prímorské mestečko kúsok od Valencie, šesťto kilometrov na sever...
Prenocovali sme vtedy u našich rodákov Petra a Lucie.
Rozprávali nám svoj travelerský príbeh - na ceste boli roky a len keď Lucia zodrala už aj posledý pár topánok a nemali kde hlavu skloniť, ujal sa ich osamelý Španiel, vdovec. Pochádza z Andalúzie a stará sa o svoju matku, postihnutú alzheimerovou chorobou... A tak posledný rok majú v Španielsku patróna, ktorý im dal prácu a vybavil pracovné povelenie papeles... Verte, že nájsť človeka, ktorý vám pomôže s papiermi je najväčším šťastím pre cudzincov z krajín za hranicami Európskej únie...
Bývajú u neho – Peter pracuje ako záhradník a Lucia sa stará o Manuelovu /tak sa ten chlap volá/ chorú matku. Trávili s ním posledné Vianoce; pomáhajú mu znášať jeho samotu, ktorá sa podobá osamelej bárke, ktorá je na olejomaľbe nad schodišťom v jeho peknom dome.
My sme "svojho Manuela" zatiaľ nenašli...
Ťaháme sme svoj karavan na najjužnejší juh, lebo dobrodinec našich rodákov nám potvrdil, že ak hľadáme zázraky, Andalúzia je tou správnou krajinou. Sám je Andalúzan a v oblasti Valencie žije dvadsať rokov, no nezvykol si...
Lucia a Peter tvrdia, že Manuel má dobré a široké srdce – také, aké mali v Andalúzii ľudia odjakživa...
A tak sme zamierili na juh... Okrem iného, sme sa tam dolu trmácali s karavanom aj preto, lebo v časoch, keď sme podnikali, poznali sme majiteľa malej reštaurácie s morskými rybami, ktorému hovorili Pescadero.
Bol Gitano a žil so ženou Lolou v Taranquille – netušili sme ešte, ako sa práve táto osada ukrytá pred zrakom turistov medzi obrovskými fóliovníkmi na pestovanie rajčín našim osudom... A to sme už vôbec nemohli vedieť, ako súvisí prevrátený čln na mori s Eminým snom a s mužom, ktorý práve v tom istom čase sedel na brehu, aby z vĺn vylovil svoj rozprávkový poklad...
Až dnes, po rokoch, ktoré uplynuli od času, ako sa tento príbeh odohral vieme, že možné je naozaj všetko a rozprávky o pokladoch sa vyplnia... Vieme aj to, že všetko sa malo stať tak, ako sa to prihodilo - museli sme si prežiť všetko čo dávam na známosť – a hlavne, prestať sa báť cesty do neznáma...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára