Je pod mrakom a zo zatmenia mesiaca, ktoré podľa Santaklausa malo byť dnes v noci viditeľné aj voľným okom, nevidíme nič.
Taranquillo je celé v nezvyčajnej tme. Nesvietia pouličné svetlá, ba ani lampa nad Abueliným domcom.
Keď vchádzame do karavanu, že si ľahneme spať vidím, ako po ceste zhora kráča muž. Búcha na dvere susedy - tej, ktorá mala konflikt s našim jazvečíkom... Suseda neotvára a muž čosi kričí, zdá sa, že si riadne uhol, búcha do dverí no žena neotvára.
Je to prvý náznak agresivity, čo cítime v Taranquille.
Ľahneme si a počujeme, ako muž vo vnútri domu kričí - počujeme ženský plač
Krik prichádza aj zo smeru, ako nad nami býva speváčka flamenga...
V karavane je tma ako nikdy – nemáme čím svietiť a chýba aj žltkastý svit Abuelinej pouličnej lampy. Noc je podmračná a pri zatmení Mesiaca veľmi temná.
Zvada manželov ešte umocňuje ťaživú náladu.
Sme však plní dojmov z dnešného výletu a rýchlo upadáme do polospánku. Krik ženy a plač dieťaťa neustáva, vmiešava sa do snov...
Nemám pojem o čase, no zdá sa, že vo sne sa plač ženy stupňuje...
Je zvláštne, ako dlho to trvá... Musia to predsa počuť všetci!
Aj toto je teda stránka života v Jame: každý si robí čo chce!
Detský krik sa stupňuje a stáva sa neznesiteľným. Nemôžem predsa takto spať..!
Ema je tiež hore...Ticho leží a počúva... Ako to, že nikto nezasiahne?
Z tmy neosvetlených ulíc Taranquilla na nás ťaživo padá hysterický krik ženy a plač detí a zvláštne kvílenie, akoby mňaučanie mnohých mačiek...
Kvílivé a dušu drásajúce hlasy splývajú v jednom jedinom bolestnom a rytmickom refréne...
V noci pred svitaním je to ako horúčkovitý sen. Kvílenie prichádza vo vlnách a náporoch, pričom už rozoznať slovo, alebo meno, ktoré prvá žena neustále vykrikuje.
Vyzerá to, že náreky vychádzajú z domu za opusteným pozemkom povyše - tam kde bolo počuť speváčku flamenga.
Sme svedkami čarodejstva Gitanos?
Z neustávajúcich zvukov ide hrôza...
V akom sme to svete?
Ema sa posadí na posteli a v tme, obaja iracionálne znepokojení, načúvame...
Na ulici sa však nepohne ani noha. V oknách je pozhasínané...
Po hodine sa pokúšame znova zaspať. V hlave sa rodia najmorbídnejšie myšlienky: zabil azda ten muž svoju ženu? Predstavy máme vybičované fantáziou a historkami o Gitanos...
Vyjdem na ulicu, odhodlaný stretnúť sa s hocičím, iba ak dostanem racionálne vysvetlenie - u susedy Speváčky nad nami je tma. Svieti sa len hore u Čača Frasca... Brány domov sú pozatvárané, okná tmavé a domy ako vyľudnené... Sme tu sami s tým šialeným nárekom?
Na ulici niet nikoho, kto by ma upokojil a tak sa pokúšame znova zaspať...
...bedáka celé Taranquillo. Padám do polospánku, prehadzujem sa ako v horúčke a budia ma nepríjemné a ťaživé sny.
Ema je hore vždy, keď aj ja. Mlčky chvíľu načúvame a potom od únavy zaspíme - ale spánok je horší ako bdenie...
Kikiríkajú taranquillské kohúty - jeden po druhom. Náreky sa teraz podobajú
mraučaniu desiatok, stoviek týraných mačiek. Strašidelný chór neustáva - naopak, akoby s prichádzajúcim ránom naberal na intenzite.
Vieme, že sa prihodilo niečo neobyčajné, nemáme ako zistiť čo - a stále dúfame, že to každú minútu skončí.
Blednú cédre nad Loliným domom, no ulice ostávajú prázdne a bez života. Bežný rytmus: Tontijovo pokašliavanie „ah - ah - ah,“ príchod Pescaderovej dodávky, keď ide kŕmiť svoje cabras - nič z toho sa nedeje, všetko je iné, hrozivé a temné...
Preberáme sa ako po ťažkom fláme, opuchnutí a bez energie.
Napokon sa Gitanos začínajú tmoliť po uliciach: sú zarazení, tichí, akoby duchom neprítomní ...
Keď prichádza čierny pohrebný voz ženy neprestanú kvíliť a nezmenší sa ani intenzita ich spoločného celonočného bedákania...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára