84.

Alibabu sme nevideli odo dňa, keď som pracoval na La Palme... Sedí pred domčekom lodenice ešte s jedným rybárom a spočiatku nás nepoznáva...

Zamraučí mačka a psi znervóznejú...

Keď spozná Emu a oči sa mu neskrývane rozžiaria. Má úprimné a pokojné oči a podáva nám ruku. Je rád, že nás opäť vidí... Deny sa vytrhne a vbehne do lodenice za mačkou a ja sa pohnem, že ho zavrátim, keď mačka zamraučí tesne pri mojom uchu a čosi ma mykne za nohavice, a v tej chvíli poznám, že to iba rybár napodobňuje mačací vreskot , no nedoprajem mu, aby sa bavil na mojom úľaku... Už sme sa naučili neplašiť sa... Byť v pohode a jesť ryby... A nebáť sa o psíkov, ktorí skáču zo skaly na skalu nad speneným morom.

Rybár sa smeje na svojom žarte - tíšim psíkov a lúčime sa s Alibabom.

Ktovie či sa ešte kedy stretneme...

Santaklausov ramadan bude trvať už iba dva dni... Tulák sa vynorí z prázdnoty lasnegraskej uličky... Prekvapí nás jeho nový imidž – cyklistické rukavice, bunda s kapucňou, čo mu dáva výraz batmana a kožený ľadvinový pás, ktorý vidno spoza rozopnutého zipsu bundy... Je akýsi nesústredený, odbehne a vidím ho, ako sa objaví na terase domu na poschodí a potom znovu v uličke...

Pôsobí ako duch, ako temný hrdina akčného filmu, pýta sa dokedy ostaneme a nakoniec sa s nami rozlúči a podáme si ruky...

Slnko zapadlo a tieň pokračuje na svojej pomalej púti smerom k San Pedru...

Uvidíme sa ešte niekedy?

V obchodíku nad La Palmou kúpim dva chleby a sladkosť za drobné, ktoré sme nahrabali zapadnuté za epedami postelí v karavane.

Vyjdem von, chystám si kľúče od auta a zdá sa mi, že v Las Negras sme pre tento rok skončili...

Ako keď máte de-ja-vu, je tu situácia, ktorú už poznáte – z baru, ktorý ste považovali za zatvorený, vyjde Ír v modrom tričku a kýva na nás...

„Tretie pozvanie“ poviem a vidím, ako sa Ema zdrží akejkoľvek reakcie... Psíci sa rozbehnú ku chlapíkovi ako ku starému známemu...

„Ak ste slobodní, môžete ísť… Ak ste slobodní, pôjdete dnes s nami“- opakuje muž v angličtine to isté čo včera...

Je tu Basko a Brazílčan, len za barom nie je dievča zo včerajška, ale mladík, ktorého sme ešte nevideli. Má akosi naponáhlo.

Tlmočím Eme jeho slová. Je to na nej. Ja som definitívne rozhodnutý. Dnes som definitívne rozhodnutý odísť do San Pedra, čakám však čo povie ona...Viem, že na celom svete nikto netuší kde práve sme a nikoho nebude príliš zaujímať, ak sa do karavanu nevrátime... Dokonca dnes máme so sebou aj oboch psíkov...

Ema mlčí, no usmieva sa...

Pristúpi k nám Basko a Brazílčan a opakujú Írovo pozvanie... Čakajú tu len na nás. Azda si nepamätáme, prečo sme sem prišli?

K tomto malo dôjsť a všetci to vieme... Čo ešte váhať? Všetci, čo tam majú byť sú už na mieste... Musíme vyraziť čo najskôr, pretože po tme je cesta nad morom zradná. Poviem Baskovi, že v nádrži mám sotva rezervu...

Nevadí, zoberú nás svojim autom...

Barman vypne hudbu a všetko vyzerá tak, že chce zatvárať aj keď je sotva pol piatej popoludní... Cítim sa ako v hre, ktorú režíruje ktosi z pozadia...

Pekný Brazílčan je zdržaním očividne znepokojený... Je koniec novembra a rýchlo sa stmieva... Z Alibabovho člna som vtedy zahliadol cestičku - camino, ako rovnú líniu pretínajúcu v dvoch tretinách výšky strmé svahy pohoria, ktoré tu tvorí španielske pobrežie... Aj za bieleho dňa vyzerá posledný úsek cesty, nazývaný aj Rute de los piratos /pirátska cesta/ do San Pedra dosť nebezpečne.

Ema sa však ešte nerozhodla....