Ďalej šoférujem veľmi pomaly, cítim, ako spod pneumatík audiny vystreľujú ostré kamene a pri každom kovovom buchnutí od ľavého predného kola cítim vinu a súcit so strojom, ktorý nám slúži... Ale ideme. Ideme dlhočiznou kaktusovou alejou a cesta je stále hrboľatejšia.
Tento úsek cesty je najpomalší a radím jednotku - ideme krokom. Otvoríme okná, je teplo, teplúčko a okolo nás sa dvíhajú skaly. Na slnku hrajú všetkými farbami, ale prevažuje hrdzavá, zelená a fialová. Sme v pahorkoch Sierry del Sol.
Pokračujeme cestou vysekanou v kameni a bralá žiaria ako na inej planéte.
A čas sa medzitým zastavil.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára