O dvadasať minút už sedíme pri stolíku na terase kaviarne v ulici Svätého Petra spolu s našim nemeckým kamarátom Santaklausom a domorodým prevozníkom do San Pedra. Vrabce nám sadajú takmer na plecia a bosý ujko, ako báťuška z ruskej rozprávky stojí oproti na priedomí bieleho domu s modrými okenicami a usmieva sa na nás a na celý svet.
Vysoký ryšavý chlap, pravý hromotĺk doprevádza dolu uličkou manželský pár – skôr ako všetci traja vojdú do kaviarničky, kývne muž priateľsky na Santaklausa, ...
„To je on, Burgermajster...“ šepne Santaklaus. Vysvetľuje nám, že
Manolo /ako sa prevozník volá/ len pred chvíľou priviezol Burgermajstra a jeho rodičov /lebo tí dvaja boli jeho rodičia/ zo zátoky San Pedro. Manolo je už slušne podparou, azda vyhúlený a jeho španelčine veru nerozumieme ani zamak... Jemu to však neprekáža – nakláňa sa ponad stôl, občas vstane a bosý prejde do kaviarne a naspäť, pričom jeho zaolejované nohavice z vnútornej strany roztrnuté plandajú ako zástera a pri chôdzi mu odhaľujú zarastené stehná ale aj nie najčistejšie trenírky s kvetinovým vzorom...
„Na mori môžeš urobiť chybu len raz... Len raz. Rozumieš? Len raz...“ opakuje ten týpek Manolo.
Burgermajster usadí rodičov v kaviarni, príde za nami na terasu a objedná všetkým cervezu - pivo.
S neoholenou tvárou a hranatou spodnou sánkou pripomína skôr starého Germána než mierumilovného hipíka z komúny v San Pedre...
Manolo chce zapôsobiť na Emu a ja počujem, ako opakuje stále tú istú vetu: „Na mori môžeš urobiť chybu len raz. Len raz urobíš chybu a ...“ ukazuje rez pod krk. Santaklaus vysvetľuje v rýchlej a tichej nemčine Burgermajstrovi, že nemáme kde parkovať a bývame v osade medzi Gitanos...
Zmienka o Gitanos toho obra zaujala – zvedavo si ma premeriava...
„Nosíš pri sebe zbraň?“ opýta sa ma z ničoho nič Burgejmajster.
„Akú zbraň?“
„Máš predsa nejakú zbraň...“
„Nie... Nemám.“
„Nemáš? Ani dýku?“
„Nemám“
„Ty nemáš zbraň a žiješ medzi Gitanos?“ čuduje sa Burgermajster.
„Sú to naši priatelia...“ pokúsim sa vysvetliť.
„Ďalší idealista v Andalúzii!“ zasmeje sa na plné hrdlo Burgermajster a poriadne si upije z piva.
„Treba mať zbraň, aby človek mohol žiť v San Pedre?“ pýtam sa nevinne, ale Burgermajstrova tvár, pripomínajúca tvár ryšavého leva sa náhle skriví – neostane v nej ani stopa po veselosti... Nachýli sa ku mne cez stôl, akoby som ho čímsi práve poriadne naštval...
„A čo si si myslel?!“ zahučí. „Že toto tu je raj?“
Čakám na podporu od Santaklausa, ale ten sa len usmieva; s rukami zopnutými na chudom bruchu sa húpe na zadných nohách stoličky.
„Človek sa Bohu veľmi nevydaril,“ parafrázuje svoj obľúbený výrok Santaklaus...
Burgermajster sa upokojí rovnako rýchle, ako sa napálil – dvihne sa zo stoličky odhrnie si košeľu - pištoľ, ráže deväť milimetrov má zastrčenú len tak ledabolo medzi nahým bruchom a opaskom nohavíc...
„Raj je len tam, kde si ho dokážeš ochrániť..“ povie Burgermajster.„A my si ho aj chránime“, dodá.
„A turisti? Veď do San Pedra bežne chodia turisti, či nie?“
„Ale ty turista nie si...“ premeriava si ma chladnými očami ten obor.
„Nie, nie som...“
Bosý ujko – báťuška vojde do dverí domu oproti a namiesto neho sa v nich objaví dievča s plným vedrom.
Burgermajster si sadne a priateľsky ma tľapne po pleci.
„Prepáč... Asi som ťa vystrašil. Dás si ešte pivo?“
„Nein, danke...“
Som v šoku z toho, ako rýchlo dokáže tento chlap striedať svoje nálady...
„Nič sa neboj... Tu Santaklaus sa za vás prihovoril... Pre vás dvoch je vstupenka voľná, lebo priatelia môjho priateľa sú aj mojimi priateľmi...“
„Na mori urobíš chybu len raz... Len raz a potom...“ brble Manolo ako zo spánku, hlava mu klesá a veru aj hneď zadrieme...
„Takže to cháp tak, že ste hosťami v mojom dome v San Pedre...“ povie Burgermajster a postaví sa ako pravý komediant do pozoru.
„Vivat San Pedro! Salud!“ zvolá svojim hlbokým a hlučným hlasom a vypije pivo do dna.
Dievča šmahom ruky vyleje vedro vody na dlažbu.
Burgermajster odíde do kaviarne, kde cez okno vidím sedieť jeho rodičov. Santaklaus vysvetľuje, že prišli z Nemecka na dovolenku a teraz bývajú v jednom z lasnegraských apartmánov... Pôsobia ako veľmi solídni nemeckí penzisti. Ich o dve hlavy vyšší syn ich objíma okolo pliec a podchvíľou aj bozkáva... Chvíľu pozorujem ako sa cícerok vody lenivo šíri po miernom svahu uličky Svätého Petra a pripomenie mi to čosi z detstva; je to výrazný, no veľmi prchavý a nezachytiteľný pocit...
„Tak čo?“ pýta sa Santaklaus. „Rozhodol si sa?“
Pozriem na Emu... Pozerá rovnako ako ja na pramienok, ktorý sa pri nás takmer zastavil a teraz pripomína ortuť rozliatu na dlažbe... Moje dievča nedá na sebe nič poznať, no ja viem, že cíti to, čo aj ja... Vnímame čosi prchavé, clivé a zároveň detsky krásne...
„S karavanom do San Pedra nemôžem...“ - poviem, ale viem, že je to len výhovorka...
„Karavan môžeš nechať na púšti, kde parkujem aj ja – ukážem ti to miesto...“ povie ochotne Santaklaus, ale ja už uvažujem o inom: práve mi došlo, čo ma tak priťahuje k Taranquillu – napriek tomu, že sme medzi našimi Gitanos len zopár dní, ich svet má v sebe ozvenu nášho dávno zabudnutého detstva...
Pozriem na Emu a je mi jasné, že do San Pedra sa dnes neide...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára